Stručný prehľad histórie železníc v Trnave a okolí
Trnava bola odjakživa „slávnym“ mestom nielen z historického hľadiska, ale aj z toho železničného. Bola totiž križovatkou a významným železničným bodom v spojení s Bratislavou, Žilinou, Sereďou a Kútmi. Trnava a jeho okolie bola stanicou konskej železnice. Platilo, kadiaľ ide železnica, tadiaľ ide rozvoj priemyslu a spoločenského života.
A toto pravidlo sa týkalo aj Trnavy. Železnice v okolí Trnavy majú bohatú históriu, ktorá siaha až do 19. storočia. Tieto železničné trate hrali kľúčovú úlohu vo vývoji tohto regiónu. Prvá železničná trať, ktorá mala význam pre Trnavu, bola linka vedúca z Viedne cez Bratislavu až do Budapešti a späť. Tento spoj bol súčasťou dôležitej železničnej spojnice medzi dvomi hlavnými mestami monarchie, čo malo pozitívny dopad na obchod a ekonomiku v okolí Trnavy.
Ďalším dôležitým míľnikom bol rozvoj cukrovarníckej výroby. História cukrovaru v Trnave sa začala písať už v roku 1869. Jeho prvé objekty boli postavené severozápadne od mesta Trnava, ktoré bolo v tom čase prevažne ešte ohraničené hradbami. Keďže parné rušne prišli do Trnavy od Bratislavy v roku 1873, cukrovar postavil v roku 1876 vlastnú železničnú koľaj. Zrejme išlo o prvú železničnú vlečku v Trnave. V tomto období fungovala táto trať ako konská železnica. Tento pohon vydržal na vlečke až do roku 1900, kedy bola vlečka cukrovaru upravená na parostrojnú prevádzku. Následne po požiari bol cukrovar prestavaný na modernejší.
Po druhej svetovej vojne sa objavovali návrhy napojiť vlečku cukrovaru do trate Trnava – Kúty, ktorá mala lepšie zvládnuť podmienky najmä nárazovej kampaňovej dopravy pre cukrovar. K realizácii nového napojenia vlečky cukrovaru sa dospelo až začiatkom 70. rokov, kedy bolo v rekonštruovanej výhybni Nemečanka postavené trojkoľajné odovzdávkové koľajisko. To začalo slúžiť nie len pre cukrovar, ale postupne aj pre ďalších vlečkárov. Vlečka cukrovaru fungovala ešte dlho, až do zániku výroby v samotnom cukrovare. Postupne sa zrušilo aj viacero ďalších vlečiek napojených do výhybne Nemečanka a tá už tiež nie je výhybňou, ale iba nákladiskom.
Zrušením cukrovaru a privatizáciou podnikov sa v poslednom období radikálne zmenil aj objem prevážaného materiálu a dnes je vlečka prakticky nevyužívaná.
Mnohí Trnavčania si ešte pamätajú aj tzv. veľkú železnicu, ktorá išla od železničnej stanice popri Trnávke až do konzervárne a cukrovaru P. Jilemnického. Tá zanikla začiatkom 70. rokov, a to pripojením tejto železnice na hlavnú trať zo strany Nemečanky. No málokto už vie, že okrem tejto „veľkej“ železnice mal cukrovar aj úzkorozchodnú dráhu. A práve tá bola v minulosti unikátnym dopravným systémom. Fotky po znárodnení cukrovaru znázorňujú aj úzkorozchodnú sieť tzv. detskú železnicu.
V širšom kontexte bola železnica jediným dopravným prostriedkom, ktorý kapacitne postačoval potrebám štvrtého najväčšieho priemyselného podniku Uhorska. Túto službu, okolo roku 1917, nedokázala zabezpečiť žiadna iná doprava. Avšak postupne sa v Trnave a okolí začali asfaltovať cesty a začali repu prevážať automobilmi, čo prinášalo mnoho výhod.
Okrem železničných tratí, osobnej a nákladnej dopravy s celoštátnym významom zohrala dôležitú úlohu pri rozvoji trnavského regiónu aj hustá sieť úzkorozchodných poľných a lesných železníc, ktorá znamenala oživenie miest a obcí napojených na železnicu. Postupne však bola doprava na úzkorozchodných tratiach nahradená modernejšími a výkonnejšími dopravnými prostriedkami.
Bohatú históriu železničnej dopravy v Trnave a okolí dnes ešte stále pripomína muzeálna expozícia, ktorú sprístupnili na samostatnej koľaji železničnej stanice v Trnave. Jej základ tvorí vlaková súprava s parným rušňom Orenstein und Koppel z roku 1908. Najstarší Trnavčania si ju pamätajú z dnes už neexistujúcej železničky, ktorá viedla zo stanice do cukrovaru. K rušňu je pripojený pôvodne poštový vozeň Gbqs a služobný vozeň Daa-k. Okrem toho sa tu nachádza aj dvojnápravový zatvorený nákladný vozeň Gbqs. Vozeň bol zakúpený od ZSSK CARGO a zrekonštruovaný v ŽOS Trnava, a.s. Nechýbajú ani staré závory, návestidlá, vodná pumpa na ,,napájanie“ parných rušňov a ďalšie predmety, ktoré k železnici patria. Kuriozitou je replika parného rušňa Rocket -Raketa – replika prvého parného rušňa Georgea Stephensona z roku 1829, ktorý dokázal uháňať rýchlosťou až 36 kilometrov za hodinu.
